Ľudovít Didi a jeho prvý rómsky román

Vydavateľstvo Slovart uviedlo začiatkom tohoto roka na knižný trh ďalší prozaický debut Príbehy svätené vetrom. Keď som knihu uvidela na pulte, prebehlo mi mysľou, že znova ide o titul nového autora s mystifikujúcim pseudonymom – Ľudovít Didi. Z obálky sa však dozvedám, že autorom tejto „autentickej knihy pestrých príbehov, napísaný pôvabne insitným, rómskym variantom magického realizmu „je skutočne Ľudovít Didi, narodený 16. januára 1931 v Púchove, že študoval na vysokej škole ekonomickej v Prahe, odkiaľ ho pre politické názory vylúčili, neskôr vyštudoval vysokú školu pedagogickú v Nitre, spolu s manželkou podpísal roku 1980 Chartu 77.

Cením si knihy, ktoré mi poskytnú základné údaje o autorovi aj o texte, lebo podľa mňa by rébusy nemal predkladať čitateľovi vydavateľ, ale autor. Aj preto sa mi táto kniha v pestrej, ale decentnej obálke so všetkými dôležitými informáciami zapáčila na prvý pohľad. Základné údaje v tomto prípade nielen informovali, ale vzbudzovali zvedavosť. Napokon profesor Ondrej Sliacky na prezentácii knihy potvrdil, že ide o prvý rómsky román v slovenskej literatúre. Sugestívne rozprávanie, pestrá paleta charakterov množstva postáv prezrádza, že autor vychádzal pri písaní z vlastných zážitkov. Preto ma zaujíma aj životný osud tohto 74ročného debutanta.

Rozprávačom „Príbehov svätených vetrom“ je malý cigánsky chlapec, nemanželský syn vyrastajúci v rozvetvenej rodine. Predpokladám, že táto postava je autobiografická, aké bolo v skutočnosti vaše detstvo?
Ťažké, miestami búrlivé. Vyrasatal som v cigánskej rodine, kde bola nekonečná bieda, porovnateľná s tou, v akej žil Janko Kráľ v Zlatých Moravciach. Aj on sa musel zakrývať kabátmi, nemal ani čo do úst, len to, čo mu ľudia doniesli. Hodne sa u nás hladovalo, hodne trpelo – to všetko v knihe je. Ale najťažšie bolo odraziť sa, vybŕdnuť z tej biedy. To je možné len vtedy, či ste decko alebo dospelý, ak vás niečo chytí, zaujme, keď niečo veľmi chcete dokázať.

Čo bolo tým najsilnejším impulzom?
Do školy som chodil s plnými vreckami pečeného hrachu, opekaných zemiakov, to ma hrialo a bol to môj chlieb. Nepoznal som mlieko, chleba bolo pomenej, čo sa prejavilo aj na mojom raste. Niektorí učitelia boli necitliví k podobným nedostatkom. Keď som nemal zošit alebo ceruzku, tak som fasoval trstenicou, stiahol mi gate, našvihal na zadok, až som videl hviezdy. Na prvý pohľad je to kruté, ale nebolo to zlé, mňa to prinútilo rozmýšľať. Keď som nemal školskú pomôcku, vedel som, že na druhý deň vyfasujem. Tak som išiel do ulíc, zabúchal na bránu a ponúkol som sa – idem vám drevo porúbať, dlážku umyť. Ľudia boli zvedaví, načo potrebujem peniaze. Povedal som, že nemám ceruzku, písanku, a tak mi dali. Zrazu som mal všetko, čo som potreboval, lebo som chcel. Najmä som chcel vedieť a vedieť čoraz viac.

Mali ste nejaký vzor vo svojom okolí, odkiaľ sa vo vás zobrala táto túžba vzdelávať sa?
Učil ma kňaz kanonik, ohromný rečník, vynikajúci kazateľ a jeho zásluhou ma chytilo náboženstvo. Nikto v škole nevedel z náboženstva toľko ako ja. Raz si zavolal moju babku Cigánku a hovorí jej: „Pošlem ho do Nitry do malého seminára, nič vás to nebude stáť.“ Keby neprišla zmena režimu, bol by som dnes farár. Práve tento kňaz podnietil u mňa túžbu získavať vedomosti, skúsenosti. Bolo to v 40. rokoch a hádam som bol jediný Róm, čo mal meštiansku školu. Po vojne, po zmene režimu ma prijali na učiteľský ústav do Bánoviec, ale tam bolo treba platiť internát. Nielen že sme nemali peniaze na internát, ale doma som ani nemal podporu, aby som sa vzdelával. Vlastná matka mi hovorila: „Načo sa učíš, načo ti to bude, nebude z teba ani farár ani notár.“ Napriek tomu som sa stal učiteľom.

Kde ste sa uplatnili po skončení meštianskej školy, keď' ste nemohli ísť ďalej študovať?
Už na meštianke som mal ohromné šťastie, že som sa dostal medzi mestské deti, jeden mi dal topánky, druhý lyže, a tak som začal aj so športom. K pingpongu som sa dostal tak, že som zbieral loptičky a potom mi dali aj zahrať. Nepatril som do nijakého družstva, ale využil som každú príležitosť zacvičiť si v telocvični. Keď to vedúci videl, priniesol mi úbor a takto som sa vlastnou aktivitou dostal k športom aj ku kamarátom. Ale po skončení meštianky sa moji kamaráti rozišli na iné školy a ja som zostal na ulici. Do učiteľského ústavu som nemohol ísť, ako som spomínal, nemali sme na internát, seminár medzitým rozpustili. Živil som sa všlijako, staval som kolky, nosil kufre na stanici a prispieval som na domácnosť. Bývali sme u starých rodičov, ale keďže som bol nemanželský, vždy ma odstrkovali, bol som posledný, ťažko sa mi v tej rodine žilo. V takých chvíľach som išiel k Váhu. Zobral som koryto a celé dni sa plavil. Váh bol môj kamarát, nikdy mi neublížil ani neuškodil. Ešte aj dnes, keď idem do Púchova, do svojho rodiska, pozerám sa na jeho modré vody.

Napriek ťažkým chvíľam ste sa nevzdávali, neoddávali sa len sentimentálnym chvíľam pri Váhu, ale našli ste v sebe odvahu aj zmysel pre dobrodružstvo a odišli ste z rodného domu.
Jedného dňa som nasadol na nákladné auto a odviezol som sa do Bratislavy. Išiel som na hlavnú stanicu, bol som hladný, tak som si pýtal jedlo. Videli to žandári a zobrali ma k veliteľovi. Vraj ako si to predstavujem, kde chcem bývať, čo chcem robiť? Vysvetlil som mu, že si hľadám nejakú robotu, dal som si aj inzerát, že chcem doučovať slabšie deti. Velitel mi umožnil, aby som prespával na žandárskej stanici dva týždne. Za ten čas som našiel jedného Bulhara, ktorý mal dvoch synov, päťkárov. Za to, že som ich učil, mi poskytol izbu a stravu. Okrem toho som chodil vypomáhať do reštaurácií a zarobil som si na maturitný kurz v YMCE. Mal som osemnásť rokov a už som bol za katedrou. Začínal som v Beluši pri Púchove. Lenže znova som sa vrátil do domáceho prostredia, to nebolo pre mňa priaznivé. Preto som odišiel učiť na východné Slovensko, tam sa mi darilo dobre, ale zastihla ma vojna. Po vojne som sa chcel vrátiť znovu za katedru, ale bolo to uprostred školského roka, všetky miesta boli obsadené.

Dobro a zlo sa u vás striedali ako v rozprávke. Spomeniete si na okamih, keď ste pocítili, že dobro zvíťazilo?
Keď som sa zoznámil s manželkou, začali sa ďalšie trampoty. Manželkina rodina si ma neželala, zabuchli pred nami dvere a Mária pätnásť rokov nebola doma. V osade, kde som učil, nás navštevoval miestny farár. Vyzvedal sa, ako sme sa zoznámili, chcel o nás všetko vedieť. Napísal o tom farárovi do dediny, kde žili manželkiny rodičia. Ten si ich zavolal, vyčistil im žalúdky a potom k nám prišla na návštevu manželkina sestra. Po pätnástich rokoch sa začali vzťahy s rodinou otepľovať.
Alebo v jednom takom ťažkom období som sa vybral do Nitry hľadať si robotu. Nerobil som si veľké nádeje, ale dobre som pochodil, ponúkli mi učiteľské miesto. Nikdy nezabudnem na to, s akou radosťou ma manželka vítala, mala oči plné šťastia a lásky. Ešte dnes, keď si na to spomeniem, ohromne ma to blaží, je mi z toho fajn. Bolo to maličké, ale pri tom veľké šťastie. Ak je medzi ľuďmi láska, nedá im zahynúť, môžu sa o seba oprieť.

Napriek tomu, že vás rodina v detstve odstrkovala, ďalší život vám uštedril zopár tvrdých úderov, nezatrpkli ste. Z čoho vzchádza váš životný postoj?
Poslali ma učiť do osady, kde žili bíreši, bola tam maličká škola, pätnásť detí. Tam medzi bírešmi sme začali chovať morky, zajace, nakoniec aj prasa. Vtedy som si spomenul na svoje detstvo, keď som prišieľ k riaditeľovi práve počas zabíjačky, stôl bol plný mäsa, jaterníc a všeličoho, ale jeho žena mi nedala ani päť oškvarkov. Tak som prosil Boha, aby som raz aj ja mal také prasa, klobásy… A Boh mi akosi pomohol, nemal som len jedno prasa, ale dve. Keď sme ich zaklali, čakal so nejakého žobráka alebo chudobného, aby som odčinil krivdu, akú som prežíval v detstve. Aj prišla Cigánka a odniesla si za batoh zo zabíjačky.

Nepriazeň osudu ste nepocítili len pre svoj cigánsky a nemanželský pôvod, ale aj pre politické názory.
Vo Vrábloch som dostal miesto riaditeľa osobitnej školy, manželka učiteľské miesto. Prišiel august 1968 a ja som nahlas povedal svoje názory na príchod vojsk Varšavskej zmluvy. Cigáni majú totiž jednu dobrú vlastnosť – sú otvorení, nevedia taktizovať, a tak som sa z večera do rána stal nepohodlný. Rok som nemohol zohnať nijakú robotu, predali sme auto a všetko, čo sa dalo, lebo znova k nám zavítal hlad. Volali ma na ŠtB do Nitry, prezerali poštu, vo Vrábľoch ma sledoval tajný. Syn sa až na tretí raz dostal na štúdium, aj druhý syn a dcéra išli najskôr za učňov, až okľukou sa dostali do školy, pri tom mi pomohli ľudia.
O miesto učiteľa som sa z politických dôvodov nesmel uchádzať, išli sme robiť do fabriky. To bola ďalšia veľká kapitola. Dali nám robotu, čo nikto nechce. (Fyzicky namáhavou, časem i v prostředí s toxickými výpary z technických olejů. D. N.) Ľudia si hovorili: „Títo manuálne nikdy nerobili, vydržia tak tri dni.“ Ja som vydržal dva roky, po dvoch rokoch som skončil na operačnom stole (rakovina žaludku; D. N.), manželka vydržala šesť rokov, až do dôchodku. Pracovali sme na úkol a v dielni sme mali spomedzi 30 robotníkov najvyššie výkony. Potrebovali sme peniaze, tak sme museli tvrdo robiť. Predstavte si, keď sme po nočnej zmene ráno vystúpili z autobusu, neraz sme kráčali ako opití, nohy sa nám podlamovali od únavy.
Po roku 1989 ma morálne rehabilitovali, ale stratené roky mi nikto nevráti. Aj v Prahe, kde ma vyhodili zo štúdia na vysokej škole ekonomickej, ma rehabilitovali, udelili mi dodatočne titul inženiera. Po rehabilitácii som mohol odísť do Prahy, na Slovensku mi však umožnili vrátiť sa do školstva, ponúkli mi funkciu riaditeľa Detského domova v Kolíňanoch. Rozhodli sme sa, že zostaneme doma. V detskom domove je pracovný čas 14 - 15 hodín. Treba zháňať pre deti peniaze, oblečenie, nábytok… vydržal som deväť rokov.

Ako ste začali písať, kto vás podnietil a usmerňoval?
Keď som odišiel do dôchodku, manželka ma nahovorila, aby som začal písať. Sledovala tým dve veci – aby som nebol nervózny a aby som sa dačím zapodieval, zabával. Vedela, že niečo vo mne je, len to treba dať na papier. Do písania som sa pustiľ roku roku 2001, knižku som dokončil za tri roky. Niektoré partie boli ohromně ťažké, nesmierne zložité, bol to zápas so slovom a s dejom.

Akú metódu ste zvolili pri písaní, boli ste disciplinovaný, pravidelne ste si sadali ku stroju?
Niektoré príbehy som nosil už v hlave tak, ako som ich napísal, s iními som sa veru natrápil, kým sa mi podarilo vyjadriť presne to, čo som chcel v nich zachytiť. Metódu, zdá sa, som mal jedinečnú. Zážitky som najskôr nahrával na diktafón, ako mi prichádzali na myseľ, potom som ich prepisoval na stroji. Syn mi kúpil diktafón a nahral som asi 120 kaziet. Pri prepisovaní som ich zároveň štylisticky upravoval, čistil som zrno od pliev. A to bola niekedy naozaistná drina, boli to „výškové zážitky“.

Môžete prezradiť, čo sú to výškové zážitky?
Pri pasážach, ktoré bolo treba umelecky stvárniť, napríklad cigánsky bál alebo cigánsku svadbu, ma pochytil taký nepokoj, že som ani neobsedel, musel som sa poprechádzať, strhával som zo seba košeľu, musel som sa poumývať studenou vodou. Písal som poväčšine v noci a po takom zážitku som vôbec nemohol zaspať. Hoci takmer nepijem, musel som si dať pivo alebo štamperlík do čaju. Najlepšie sa mi písalo, keď som bol hladný. Písať knihu je oveľa ťažšie ako píliť drevo.

Knihu ste napísali po slovensky, hoci je to autentický pohľad na Rómov. Nazdávate sa, že by si ju Rómovia prečítali skôr, keby vyšla v rómčine?
Odjakživa platila zásada – ak niečo veľmi chceš, tak to dokážeš. Cigáni žijú so Slovákmi v jednej krajine 600 rokov, je to ich domov, preto by mali vedieť aj slovenskú reč. Rómčina je síce rečou etnika, ale ďalší spoločenský a ekonomický význam nemá. Ak sa Róm chce uplatniť, potrebuje školy a vzdelanie v slovenčine, s rómčinou sa sám izoluje v osadách. Preto tí, čo si knihu chcú prečítať, prečítajú si ju aj v slovenčine. Ostatní by si ju neprečítali ani v rómčine.

Marta Bábiková
Měsíčník Slovenské dotyky 7/2005 – Magazín Slováků v ČR,
http://dotyky.czsk.net