Nad Svojanovským hradom svietili dve slnká a dva mesiace. K tým dvom na oblohe sa pridali rómske slnko Khamoro a rómsky mesiac Čhon a spoločne putovali päť dní a nocí nad hradom, ktorého múry sa rozozvučali rómskou hudbou. Konal sa Gipsy Celebration – rómska (ale aj nerómska) oslava hudby. Tak ako to sľúbila organizátorka festivalu Ida Kelarová.

Niekoľko sto sviečok, starodávne fakle, vatry i balóny, hudobné divadlo v temných chodbách hradu i nad vežami, vôňa chutných gójí, stánky s rómskymi jedlami a výrobkami v podhradí a na záver dve pečené svine, to všetko tvorilo atmosféru tejto ojedinelej slávnosti – festivalu. A samozrejme, HUDBA – rómska hudba. Na večerných (a nočných) jazzsassions predvádzali rómske kapely svoju bravúrnosť a nápaditosť. Rómovia nadšene hrali a spevali jazz a Nerómovia sa k nim pridávali – diváci v hľadisku na vlastných nástrojoch, alebo si jednoducho vyšli na javisko a zpievali spolu s účinkujúcimi. Náhodne, neočakávane, spontánne. Očarujúce noci plné energie, lásky a bez bariér.

Podívej se, v tom je naše síla
Ida Kelarová – vynikajúca speváčka a hlasová pedagogička medzinárodnej úrovne – sa tentoraz predstavila doma, v moravských Hartmaniciach, ako organizátorka festivalu. Projekt, ktorý by jej mohol závidieť nejeden režisér i fantasta, sa zrodil bez jedinej koruny finančnej podpory. Ale Ida sa nevzdala. Poháňal ju jasný cieľ: urobiť festival, aký ešte nikdy nikto neurobil!
Čo na tom, že musela byť na troch miestach odrazu, že nestihla mejkap ani účes, že moderovala a spievala v tričku prepálenom cigaretou ... Ľudia sa cítili slobodne a uvoľnene. Všetci si rozumeli – Rómovia i Nerómovia – Nemci, Nóri, Angličania, Česi, Slováci – všetci spievali tancovali a boli šťastní. A o to predsa išlo.
Až keď všetko „bežalo“ samopohybom tónov a rytmov, zazrela som ju na lavičke. Vyčerpanú, ale pokojnú. S úsmevom na tvári sledovala ľudí okolo seba. Akoby z nich čerpala ďalšiu silu. Chytila ma za ruku a povedala: „Podívej se, v tom je naše síla, v muzice. Všichni zpívají romsky, i gadžové, všichni si rozumějí ...“

Viem, čo je to rómska kultúra a čo pre ňu urobiť
Festival na Svojanovskom hrade bol vo všetkom iný – umiestnením, režijnými nápadmi, spolupatričnosťou divákov aj účinkujúcich. Ako vznikla myšlienka urobiť tento fesival práve takto, spýtala som sa Idy. Napriek absolútnej absencii času sa rozhovorila: „Vyučujem spev rómskych pesní na celom svete a každé leto mám aj desaťdňový workshop v mojej škole tu, na Vysočine – v Hartmaniciach. A prečo nespraviť „školu“ ako festival?
Druhým impulzom bolo moje vystúpenie na medzinárodnom rómskom festivale Khamoro v Prahe. Zažila som šok, keď som na vlastnej koži pocítila, ako sa organizátori správali k účinkujúcim, aké im vytvorili podmienky, napriek tomu, že tam mali vynikajúce rómske kapely a aj neskutočné financie.
Nechápala som, ako je vôbec možné napríklad v Lucerne pokaziť výkon nekvalitným zvukárom. Stalo sa to nielen mne a mojej kapele. Jeden z členov svetoznámej rómskej skupiny Loyko v zákulisí normálne plakal. Pre zničenú zvukovú kvalitu svojej produkcie. Povedala som si, že už mám toho dosť a urobím niečo sama, pretože presne viem, čo je to rómska kultúra a čo treba pre ňu urobiť.“

Čo je teda potrebné pre rómsku kultúru urobiť?
Ukázať jej kvalitu! Každé vystúpenie rómskych umelcov musí mať úroveň. Aby sme dokázali, že aj Rómovia sú profesionáli a že všetko dokážu dotiahnuť do konca. Nemá zmysel pozývať na javisko dobré kapely, keď im nezaplatím dobrého zvukára. Takého kvalitného, akého si kvalitná rómska hudba zaslúži.

Ako si zvládla festival bez finančnej podpory?
Rohodla som sa, že zariskujem a urobím to tak, ako to potrebujem urobiť. Podarilo sa mi to vďaka študentom, ktorí prišli na môj workshop – z ich poplatku. Do festivalu som teda vložila môj osobný príjem. Ale stojí mi to za to, lebo súčasťou festivalu bol aj prvý ročník detského letného tábora pre rómske i nerómske deti. Všetky spolu – Švajčiari, Afričan, Slováci, aj deti z domovov – bývali celých desať dní priamo na hrade Svojanov. A ich radosť a tvorivosť sa nedá zaplatiť. Zúčastnili sa aj workshopu i festivalu. Tábor mal vyslovene umelecké zameranie – deti spievali, bubnovali, objavovali v sebe rytmus a hlas, tancovali a v záverečnom programe vystúpili s vlastným programom.

Tvoja škola hlasu – workshop – je drina.
Ale aj krása. Tohto roku naň prišlo 60 účastníkov z celého sveta. Vystúpilo tam 15 rómskych kapiel, z nich dve zo Slovenska. Chcela som predviesť najmä domáce kapely, pretože si myslím, že je veľmi potrebné ukázať, ža aj u nás je vysoká profesionálna úroveň rómskych skupín. Preto som nepozývala kapely zo zahraničia. Najprv musíme začať doma. Aby ľudia vôbec vedeli, akých rómskych umelcov tu máme, že sa vyrovnajú svetovým zvučným menám. Aby si konečne začali vážiť aj našich Rómov. Samozrejme, nevážia si ich ...
Ide Kelarovej sa teda podarilo to, čo nedokážu politici, diplomati. Prelomila bariéry a postavila most medzi Rómami a Nerómami. Šesťdesiat študentov z jej „školy hlasu“ odchádza s rómskou piesňou v srdci i na duši. Vždy keď budú počuť rómske piesne, pripomenie im to skvelú atmosféru a lásku, ktorá bola bez rozdielu farby, národnosti a vierovyznania medzi všetkými. Odišli šťastní. Tak, ako som odišla i ja ...
Připravila Denisa HavrĽová, Hartmanice – Svojanov